A tak som sa rozhodol...

Autor: Peter Toth-Vaňo | 21.8.2014 o 8:54 | (upravené 21.8.2014 o 9:56) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  68x

 

Mám dobrého známeho. Poznám ho už dlhšie, ba dalo by sa povedať i od detstva. Sme zároveň i priateľmi na najväčšej sociálnej sieti široko ďaleko. Aspoň spomedzi tých mne známych a dostupných. A kedy-tedy sa na tej sieti pod menom tohto známeho objaví niečo v zmysle: „Mám nový blog. Prečítajte si.“

To bol ten prvý impulz, kedy som zistil, že v prípade blogu snáď nejde len o niečo celkom bezvýznamné (rozumej to, čo v podstate nik nečíta), ale že to kde-tu rozprúdi i diskusiu, že sa nad niektorými príspevkami niekto i pozastaví a zamyslí.

Ten druhý impulz mi po troškách začala servírovať moja práca. Moja práca, ktorá ma denno-denne privádza do priameho kontaktu s toľko kritizovanou „časťou“ našej spoločnosti. Moja práca, ktorá i mňa samého privedie neraz k poznaniu, že tu u nás nie je všetko tak, ako by malo byť, že tu u nás skutočne nie je všetko...... - ach ako veľmi sa bránim použiť to slovo.

Pre vylúčenie pochybností. Moja práca ma veľmi baví a neraz prináša zadosťučinenie. Ak sa povie, že šťastný je ten, koho práca baví, môžem sa považovať za šťastného človeka. Lenže, ilúzie a naivita, ktoré som po ukončení môjho vysokoškolského štúdia mal (čo bolo v roku 2003), už sú nenávratne preč. Ba sú aj dni, kedy sa zamyslíte nad tým, či má tá vaša práca vlastne zmysel. A keď cítite, že v určitej konkrétnej veci chýba ...... (zase to slovo...), rozmýšľate, čo s tým.

Ale tu veľký pozor. Lebo nič nie je len čierne. Tak, ako sa to neraz prezentuje. Za tých necelých 10  rokov svojej praxe som mal možnosť poznať nemálo ľudí, ktorí, majúc zodpovednosť, sa nezložili. Snímam pred nimi klobúk. A faktom je, že o takých sa dnes hovorí príliš málo.

Takže, to bol ten druhý impulz. Skúsiť vravieť veci tak, ako ich vidím a cítim ja. Z mojej prvej ruky. Zdôrazniť, že veci nikdy nie sú jednofarebné, a že každá sféra našej spoločnosti je v skutočnosti len obrazom a odrazom náš všetkých. A potom mi došlo, že veď vlastne nielen o tom by som sa chcel na blogu podeliť...

A tak som sa rozhodol... Že budem bloger.

A mimochodom - som advokát... Znie to skoro ako nadávka, či nie?

Do skorého čítania.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?